9. november pri Brandenburskej bráne v Berlíne: Zdroj: Tagespiegel
Dňa 9. novembra 2019 sme si pripomenuli 30. výročie pádu Berlínskeho múru. Väčšina ľudí v našom priestore má informácie o týchto udalostiach viac-menej sprostredkované z médií alebo z hodín dejepisu, vy však patríte k tým, ktorí to majú z prvej ruky, pretože ste v tej dobe v Berlíne žili.
Študovala som na Humboldtovej univerzite v Berlíne germanistiku. Na jeseň 1989 som nastúpila do druhého ročníka. Mala som teda možnosť zažiť tieto prelomové udalosti na vlastnej koži. November 89 má korene ešte skôr. Nežná revolúcia v Československu a vôbec všetky celospoločenské zmeny vo východnom bloku sú spojené s húfnym odchodom obyvateľov Nemeckej demokratickej republiky cez Čechy, Poľsko a Maďarsko do Nemeckej spolkovej republiky. V lete 1989 sa na veľvyslanectvách v Budapešti či v Prahe zhromažďovali občania NDR a dožadovali sa možnosti vycestovať, resp. vysťahovať sa do NSR. Poznačilo to leto, ale aj jeseň. Môžem uviesť príklad z vlastnej skúsenosti. V septembri1989 som cestovala domov do Košíc na návštevu. Na železničnom hraničnom priechode do vlaku nastúpili colníci a policajti a vyzvali všetkých Nemcov, aby vystúpili. Neumožnili im vycestovať z NDR. Aj to bol dôkaz toho, že sa niečo deje, aj napriek tomu, že informácie boli veľmi strohé, kontrolované a kusé.
Čo sa teda dialo?
V tom čase už na mnohých miestach v NDR prebiehali demonštrácie. V Lipsku sa pri Nikolaikirche (Stadt- und Pfarrkirche St. Nikolai – Mestský a farský kostol sv. Mikuláša) už od septembra 1988 konali pravidelné pondelkové tiché „protesty“. V samotnom Berlíne bola situácia trochu iná. Za socializmu koloval takýto vtip: Marx tvrdil, že komunizmus sa musí presadiť vo všetkých krajinách naraz. Lenin tvrdil, že môže zvíťaziť v jednej krajine, Honecker v jednom meste a Ceaușescu v jednej rodine. A tým mestom, kde mal zvíťaziť komunizmus, bol myslený Berlín. Berlín bol výstavnou skriňou NDR. Ľuďom sa tam darilo lepšie ako v ostatných častiach Nemeckej demokratickej republiky.
Historici považujú za prelomové oslavy 40. výročia vzniku NDR...
Aj napriek tomu pri oslavách 40. výročia založenia NDR, pri príležitosti ktorých sa konal slávnostný sprievod mestom, ľudia pod tribúnou, na ktorej boli prítomní všetci najvyšší predstavitelia vtedajších socialistických krajín, medzi nimi aj Michail Gorbačov, volali „Gorbi, hilf uns!“ a „Wir sind das Volk!“ Boli to heslá známe z demonštrácií, ktoré sa konali v tom čase už vo viacerých mestách NDR. Tieto udalosti som zažila na vlastnej koži, keďže sa mi podarilo dostať sa medzi demonštrantov, aj napriek tomu, že tajná služba tzv. Stasi sa snažila mať všetko pod kontrolou. Nejaké prípadné nepríjemnosti som si vôbec neuvedomovala. Potom, čo Michail Gorbačov mesto opustil, začali razie, výsluchy a podobne. Týkalo sa to ľudí, ktorých sledovala Stasi. Jesenné demonštrácie vyvrcholili 4. novembra1989 v Berlíne na hlavnom námestí Alexanderplatz, kde sa zhromaždilo okolo pol milióna ľudí. Bola to prvá oficiálne povolená demonštrácia, organizovaná vtedajším hnutím Neues Forum, na ktorej vystúpili napr. spisovatelia Christa Wolf, Christoph Hein, Stephan Heym, Heiner Müller a reformný komunistický politik Gregor Gysi. Mal sa na nej zúčastniť aj Wolf Biermann, pesničkár, ktorý bol vyhostený z NDR. Východonemecké úrady mu však nedovolili prekročiť hranicu na Friedrichstraße v Berlíne.
Ako si spomínate na 9. november 1989?
Na 9. november si pamätám veľmi presne. Bol to štandardný večer na internáte. Na izbe sme bývali štyri Slovenky. Večer okolo 19:30 dobehol náš spolužiak, tiež Slovák s tým, že NDR zmizne z mapy sveta, že na západonemeckom kanáli vysielali tlačovú besedu s jedným z najvyšších predstaviteľov nemeckej komunistickej strany SED Schabowskim, ktorý oznámil, že ľudia môžu neobmedzene cestovať s okamžitou platnosťou. V tej chvíli sme sa vybrali na najbližší hraničný priechod do Západného Berlína Checkpoint Charlie.
Prechod hraníc: Berlín Mitte, Zdroj: DDR-Bildarchiv
Aká atmosféra panovala na hraniciach v ten večer?
Ľudia sa postupne schádzali, objímali sa, tešili sa, plakali.... Prichádzali celé rodiny. Vládla tu eufória aj chaos. Informácie o tom, že obyvatelia môžu vycestovať s okamžitou platnosťou boli predčasné v tom zmysle, že oficiálne úrady na hraniciach ešte nedostali rozhodnutie najvyšších orgánov NDR a média o tom hovorili ako o hotovej veci. Colníci na hraničných priechodoch boli bezradní. Ľudia na nich tlačili, aby ich pustili, no oni oficiálne o ničom nevedeli.... reálne mohlo dôjsť k zásahom proti ľuďom aj k streľbe. Našťastie moc štátu už bola natoľko oslabená, že policajné orgány nekonali, len čakali. Medzi 21:00 a 22:00 prešli prví občania NDR cez Berlínsky múr do západného Berlína. Niektorí išli, aby sa tam pozreli, iní sa neplánovali vrátiť, rodičia sa lúčili s deťmi... Nikto netušil, aký to naberie spád. Nám sa najbližšie dni tiež podarilo získať víza a o dva dni sme vycestovali do západného Berlína.
Čo sa v meste dialo potom?
Prvé dni v Berlíne bol na mesto neskutočný nápor. Do západného Berlína sa cestovalo mestským vlakom - S-Bahnom cez Friedrichstraße, kde bol hraničný prechod. Touto trasou sa cestovalo aj k Humboldtovej univerzite. Do západného Berlína prúdili celé generácie východných Nemcov. Bola to zvedavosť, túžba stretnúť sa s blízkymi, keďže Berlínsky múr preťal väzby nielen medzi priateľmi, ale aj najbližšou rodinou. Pri jeho výstavbe sa nezohľadňovalo, kto ku komu patrí. Múr mesto umelo rozdelil. Časť rodiny ostala žiť vo východnej, druhá v západnej časti Berlína. Východných Nemcov na západnej strane čakal tzv. „Begrüßungsgeld“. SRN každému jednému z nich bez ohľadu na vek vyplácala 100 západonemeckých mariek. Väčšina ľudí sa tento príspevok snažila využiť, a tak tam išli pomaly od novorodenca až po dôchodcov, celé generácie.
Pre mesto to bolo historické obdobie.
Vlastnoručne odbité kúsky z Berlínskeho múru
Ako ste vnímali vývoj v Československu?
Vývin situácie v NDR podľa mňa výrazne ovplyvnil aj dianie v ostatných štátoch východného bloku. Po 17. novembri navštívili Berlín a československú ambasádu zástupcovia študentského hnutia. Diskutovali sme s nimi o tom, čo sa deje v Československu. Na univerzite naše politické angažovanie veľmi podporovali. Pamätám si na heslo medzi horiacimi sviečkami na Humboldtovej univerzite:, „Lieber Prager Frühling, als brutaler Winter“, čiže „Radšej Pražskú jar, ako brutálnu zimu“. Bolo to obdobie plné emócií. Vnímala som to ako obrovskú zmenu, ako niečo, čo má byť veľmi pozitívne. Do akej miery sa to naplnilo, by som nerada hodnotila. Každá revolúcia má svojich víťazov aj svoje obete.
Ďakujeme za rozhovor!
